<p>Autor sa v osobnej a jemne nostalgickej eseji vracia k chuti tresky ktorá ho sprevádzala už od detstva. Spomína na robotníkov ktorých pozoroval počas prestávok ako ju jedli s rovnakou samozrejmosťou s akou patrila k ich každodennému životu - a ako sa táto chuť nenápadne zapísala aj do jeho vlastnej pamäti. Treska sa preňho stáva symbolom domova obyčajnosti a kontinuity.</p><p>Príbeh sa následne presúva do života v exile po odchode z Československa počas totality. Autor opisuje roky strávené v zahraničí - v USA Japonsku a ďalších krajinách - kde mu napriek novým skúsenostiam chutiam a možnostiam chýbala práve treska.Ako sa ju snažil pripravit v zahraničí. Táto absencia nadobúda hlbší význam: nie je len o jedle ale o strate známeho sveta a tichej túžbe po návrate.</p><p>Každý príchod späť na Slovensko má preto rovnaký rituál - prvé kroky vedú do lahôdok kde si autor bez váhania dopraje tresku. V závere sa text rozširuje o opis jej vzniku výroby a úvah o tom či by sa tento ikonický výrobok mohol presadiť aj v zahraničí. Treska sa tak mení z obyčajného šalátu na nositeľa pamäte identity a kultúrnej kontinuity.</p>