Kód Chaosu

<p>Slnko zapadalo nad Madridom a maľovalo oblohu intenzívnou oranžovou farbou ktorá sa odrážala od okien mrakodrapov ako keby celé mesto horelo. V malom upchatom byte v srdci Lavapiés sedel Daniel Sánchez pred spleťou káblov a blikajúcich obrazoviek a krvou podliate oči uprené na nekonečné riadky kódu. Neustále bzučanie počítačových fanúšikov bolo ako skreslená uspávanka jediný zvuk v priestore ktorý voňal zatuchnutou kávou a uschnutými snami. Daniel so svojimi strapatými čiernymi vlasmi a niekoľkodňovým strniskom vyzeral skôr ako stroskotanec než skvelý programátor ktorým kedysi bol. Musí existovať spôsob zamrmlal si pre seba a jeho prsty lietali po klávesnici so zbesilou naliehavosťou. Cesta z tejto diery. Jeho pohľad na chvíľu zablúdil k hromade neotvorených listov v rohu jeho stola. Zmenky oznámenia o vysťahovaní vyhrážky veriteľov. Každá obálka bola štipľavou pripomienkou toho ako sa dostal do tohto bodu. Daniel zavrel oči a dovolil si chvíľu slabosti. Spomenul si na vzrušenie adrenalín z tých nie tak dávnych dní keď sa svet kryptomien zdal byť zasľúbenou krajinou. Investoval všetko: svoje úspory pôžičky dokonca aj peniaze požičané od priateľov a rodiny. A potom mihnutím oka všetko zmizlo. Idiot pokáral sa a udrel päsťou po stole. Mali ste vidieť že to prichádza. Zo sebazabudnutia ho vytrhol zvuk mobilu. Bol to Javier jeho najlepší priateľ a jediný človek ktorý v neho stále nestratil dôveru.</p>